Chápanie problému chudoby v kontexte primárnej sociability (zjednodušene: schopnosť prispôsobiť sa cudzím ľuďom a podmienkam) je iné ako v kontexte sekundárnej sociability. Tá prvá predpokladá sociálnu pomoc a solidaritu od rodiny/veľkorodiny, susedov, kmeňa alebo komunity, tá druhá od štátu. V tradičných spoločnostiach (primárna sociabilita) sa na chudobu nazeralo ako niečo prirodzené, keďže nie každý mal rovnakú štartovaciu pozíciu, majetok či schopnosti a zručnosti. Ak sa dalo, pomohlo sa, keď nie, pretrvával hmotný nedostatok. Chudobní svoj status chudobných akceptovali, pretože ich do toho nútilo vtedajšie kolektívne socio-ekonomické a právne vedomie. Neexistovalo nič také ako sociálne, hospodárske či kultúrne práva. Vtedajšie „nastavenie“ spoločnosti – systémové socio- ekonomické vzťahy, prostriedky a objektívne podmienky chudobu permanentne generovali, pričom osud chudobných tak závisel od milosti druhých či šťasteny. Prechod k modernej spoločnosti (sekundárna sociabilita) mal okrem zmeny produkčných vzťahov a prostriedkov znamenať aj materiálny progres a zaistenie ľudských práv. V moderných spoločnostiach sa má zabezpečovať sociálny zmier, solidarita, sociálna inklúzia či sociálna kohézia prostredníctvom nástroja, ktorým je sociálny štát ako inštitucionalizovaná inštancia, ktorej úlohou je saturovať sociálne práva ľudí. Byť chudobným, resp. trpieť chudobou v modernej spoločnosti znamená zlyhanie vnútri systému a nie ako výsledok série individuálnych zlyhaní (tie nie sú dominantné z hľadiska príčinnosti). Charakter modernosti spočíva v komplexnosti a funkčnosti. Ak sa raz predpokladá, že patriť do modernej spoločnosti predstavuje mať zabezpečenú istotu v materiálnej núdzi, tak sa potom nemôže presadzovať diskurz typu „pomôž si sám“. Všetky idey, tvrdenia, návrhy a reglementy vychádzajúce a opierajúce sa o diskurz individuálnej internalizácie sociálnych rizík, hmotného nedostatku či materiálnej nedôstojnosti sú vlastne nielen reminiscenciou, ale nostalgiou za feudalizmom. Rovnako zbavujú legitimity nastolenej demokracie ako upieranie občianskych či politických práv. V moderných spoločnostiach sa na chudobu nemôže nazerať ako na prirodzený stav, keďže je súčasťou funkčnej diferenciácie systému, ktorý disponuje mechanizmami na jej odstránenie a harmonizáciu. Moderné sociálne a právne vedomie ani neumožňuje vnímať kategóriu chudoby inak ako nežiadúci stav, resp. odchýlku. Obrat v nazeraní priniesol globálny kapitál a ideológia neoliberalizmu v praxi.
Ak sa chce Slovensko v 21. storočí identifikovať ako moderná krajina, musí rozvíjať aj moderný sociálny systém a implementovať moderné sociálne politiky reflektujúce potreby sekundárnej sociability – tzv. fungujúceho sociálneho štátu. Úlohou moderných politických a sociálnych prístupov by jednoznačne malo byť uznanie sociálnych práv ako plnohodnotných ľudských práv a slobôd každého moderného občana a ich následná saturácia v praxi, pretože ak sa to tak nedeje, znamená to, že príchodom modernosti vznikli len nové formy chudoby, avšak samotná chudoba nevymizla, hoci počiatočný zámer oplýval reálnou komplexnou a funkčnou sociálnou emancipáciou.
Predkladaný zborník má ambíciu otvárať otázky, ktoré považuje za legitímne a kľúčové pri riešení fenoménov akými sú chudoba a sociálna neistota v 21. storočí na Slovensku. A samozrejme sa pokúša na ne hľadať aj kvalifikované odpovede. Dvanásť oslovených autorov (Petra Červená, Peter Daubner, Daniel Gerbery, Barbora Holubová, Alexandra Kárová, Zuzana Kepplová, Ľudmila Kolesárová, Ján Košč, Alena Krempaská, Anton Marcinčin, Ján Ruman a Peter Takáč) sa na nasledujúcich stránkach teoreticko- normatívne, empiricko-analyticky ako aj umelecko-literárne vyrovnáva s týmito fenoménmi a zásadnými problémami modernej spoločnosti. Jednotlivé príspevky sa zaoberajú aspektami chudoby, akými sú chudoba detí či medzigeneračná chudoba; systémovými príčinami vzniku a generovania chudoby a sociálnej neistoty; chudobou ako dôsledkom centralizácie politických rozhodnutí; chudobou, ktorá je vnímaná ako niečo, za čo si ľudia môžu sami; chudobou žien; chudobou v kontexte výskytu choroby, ktorá pretrváva alebo rozpadu rodiny; bezdomovectvom a s ním spojené právo na bývanie či chudobou, ktorú píše sám život v podobe zložitých sociálnych situácií cez prizmu reportáže.
Zámerom editorov tohto zborníka, ale aj autorov je predostrieť čitateľom informácie a dáta týkajúce sa chudoby a sociálnej neistoty na Slovensku, poukázať na súčasný stav – riešenia/neriešenia niektorých prípadov, legislatívnych nastavení, konkrétnych politík, postojov a mýtov, zaoberať sa príčinami ich vzniku a možnosťami predikovať ich budúci vývoj ako aj nachádzať normatívne riešenia, ktoré by zamedzovali ich pretrvávaniu či prehlbovaniu. Niektoré príspevky sú vzhľadom k použitej literatúre viac kvalitatívne ladené, iné kladú dôraz na kvantitatívne ukazovatele.
Veríme, že aj tento zborník textov pomôže na Slovensku rozprúdiť diskusiu na aktuálnu tému chudoby a sociálnej neistoty, zamyslieť sa nad reálnymi problémami, s ktorými sa musia chudobní a sociálne vylúčení občania stýkať a dennodenne zápasiť (oni z toho nie sú šťastní), empaticky ich pochopiť a v neposlednom rade vynaložiť akékoľvek úsilie smerujúce k zmene (prinajmenšom sa zapojiť do diskusie, rozbehnúť petičnú akciu či prísť s návrhom konkrétneho zákona). Chudoba je neustále prítomná a pripravená rovnako ako sociálna neistota. Kedykoľvek môže postihnúť kohokoľvek z nižších a stredných vrstiev. Tí na vyšších sociálno-statusových priečkach sa vo všeobecnosti chudoby a sociálnej neistoty obávať nemusia, keďže neskorý kapitalizmus vo svojej podstate neumožňuje sociálnu mobilitu. Tí hore len ťažko prepadnú dole, tak ako tí dole len ťažko postúpia hore.
Ján Košč a Ján Ruman
