Všetci majú pocit, že dobehnúť západ je beh na dlhú trať, ale to je pravda len spolovice. Áno, dobehnúť štvornásobné nemecké mzdy nám potrvá ešte pekne dlho. To ale neznamená, že aj keď s nižšími mzdami, nemôžeme mať na Slovensku civilizované pracovné prostredie ako v západných krajinách už teraz.
Civilizované pracovné prostredie je také prostredie, v ktorom človek nemá v nedeľu stres z toho, že ráno ide do práce. Je to také prostredie, kde s ním zamestnávateľ jedná s patričnou úctou, nezastrašuje ho, nepodvádza, riadne a včas ho vypláca. Dodržuje jeho dobu odpočinku, jeho pracovný čas, prepláca mu nadčasy, pracovnú pohotovosť, včas mu oznamuje pracovné zmeny, a nekráti mu dovolenku, keď mu nevie prideľovať prácu.
Civilizované pracovné prostredie je také prostredie, kde úmyselne zamestnávateľ nedáva do pracovných zmlúv neplatné klauzuly, ktorými sa snaží udržať si mocenskú a psychologickú prevahu nad zamestnancom. Civilizované pracovné prostredie je také, v ktorom zamestnanec nemusí plniť obludné normy a v ktorom si ráno nemusí dávať Ibalgin, aby utlmil bolesť a zvládol pracovnú zmenu.
Je pravda, že v tvrdom ekonomickom potravinovom reťazci je naša krajina skôr tá s menej sofistikovanou ekonomikou, ale práve o to viac potrebujeme, aby sa so zamestnancom nezaobchádzalo ako s neosobnou pracovnou silou, ale ako s tým, čím je: s človekom.
K tomuto patria dobré pracovné podmienky a k tomuto patrí aj mzda zodpovedajúca jeho schopnostiam, ale aj možnostiam firmy.
Občianske združenie Pracujúca chudoba, bez toho, aby malo politickú silu, čisto len svojim nasadením a aktivizmom, už niečo pre zamestnancov urobilo.
Podarilo sa nám presadiť do legislatívy nápad, aby sa povinne v pracovných inzerátoch zverejňovala ponúkaná mzda. Zároveň platí pravidlo, že zamestnávateľ nesmie dať do zmluvy mzdu nižšiu, ako uviedol v inzeráte. Iba rovnakú alebo vyššiu. Ak by vám dal do zmluvy nižšiu mzdu, môžete si chýbajúci rozdiel vymôcť až tri roky spätne.
A to nie je všetko. Okrem toho sa nám podarilo do slovenskej legislatívy prelobovať nápad, že zamestnávatelia už od januára tohto roku nemôžu do zmlúv a pracovných poriadkov dávať ustanovenie, že sa zamestnancom zakazuje baviť sa medzi sebou o vlastnej mzde.
Toto nie je na to, aby si zamestnanci závideli. Kto nechce, nemusí svoju mzdu prezradiť nikomu. Ale ak si zamestnanci dôverujú a navzájom si povedia, koľko zarábajú, môžu tým odhaliť platovú diskrimináciu a žiadať nápravu a dorovnanie platu. V celej Európskej únii totiž platí pravidlo, že v jednom štáte a v jednej firme nemôžu dvaja porovnateľní zamestnanci, ktorí robia robotu porovnateľnej hodnoty, zarábať rozdielnu základnú mzdu.
Zjednodušene po slovensky: predavačka v Lidli nemôže mať inú základnú mzdu ako iná predavačka v Lidli. Doteraz, kým firmy pod hrozbou porušenia pracovnej disciplíny zakazovali zamestnancom sa o mzde navzájom rozprávať, bolo problematické až nemožné takúto platovú diskrimináciu odhaliť. Ak takéto rozdiely objavíte, môžete sa domáhať nápravy, pokojne aj súdnou cestou až tri roky spätne.
Aby ste sa ale takejto nápravy mohli domáhať súdne, či už v prípade, že v zmluve máte nižšiu mzdu ako bola v inzeráte, alebo ste platovo diskriminovaní, bolo by fajn, keby pracovné súdy boli zadarmo a bez poplatkov.
A to je tretie opatrenie, s ktorým sme prišli. Chceme, aby pracovné súdy boli zadarmo. Jednoducho, aby pre ľudí s nízkymi príjmami neexistovali žiadne bariéry na domáhanie sa svojich práv.
Súdy ešte zadarmo nie sú, ale zdá sa, že už od 1. januára 2020 budú. Náš nápad totiž ide do parlamentu.
Toto všetko sa nám podarilo urobiť ako obyčajnému občianskemu združeniu len vďaka nášmu dobrovoľnému nasadeniu popri vlastnom zamestnaní. Chodili sme za politikmi, presviedčali ich, komunikovali s nimi.
A zdá sa, že námaha sa vyplatila.
Stačí to však pre civilizované pracovné prostredie? To ťažko. Sú to čiastkové opatrenia, ktoré niečomu pomáhajú, ale je to stále málo.
Pracovné právo nemáme zlé. Zlé je, že sa zamestnanci nebránia, že sú pasívni, že svoje práva nepoznajú a že majú pocit, že pracovné právo, tak ako i iné právo, je u nás ťažko vymožiteľné.
Preto, ako združenie Pracujúca chudoba, prichádzame so sériou opatrení, ktoré treba po voľbách začať nevyhnutne riešiť. Ak sa zavedú do praxe, zamestnancom sa do práce bude chodiť s úplne iným pocitom.
Čo treba urobiť?
- INŠPEKTORÁTY PRÁCE
V prvom rade je potrebné razantne sfunkčniť inšpektoráty práce. Potrebujeme dosiahnuť, aby sa inšpektorom dobre pracovalo, aby aj oni sami mali dobré pracovné podmienky. Potrebujeme, aby neriešili zbytočnú byrokraciu, aby boli personálne, finančne, kompetenčne aj odborne dobre vybavení. Potrebujeme z inšpektorátov práce urobiť inštitúciu, na ktorú sa zamestnávatelia aj zamestnanci budú s dôverou obracať a zamestnávatelia, ktorí hrubo porušujú pravidlá, sa jej budú báť. - PRACOVNÝ ČAS
Pred sto rokmi sme boli jednou z prvých republík vo svete, kde bol zavedený 8-hodinový pracovný čas. Pôvodne trval 12 hodín. To bolo kriku, ako to poškodí ekonomiku, podniky, hospodárstvo. O 50 rokov neskôr sa začali postupne rušiť aj pracovné soboty a postupne začalo byť normálne robiť 5 dní v týždni. S postupujúcou automatizáciou a digitalizáciou prichádza čas otvoriť túto otázku opäť. Je normálne, aby sme toľko pracovali? Nedospela civilizácia do stavu, že je možné začať sa znovu zaoberať skracovaním pracovného času? Túto problematiku treba otvoriť a začať seriózne analyzovať. Už teraz patríme medzi krajiny s vyšším počtom odpracovaných hodín ročne. Mnohé nadčasy sa u nás nielenže nepreplácajú, ale sa ani neevidujú. Ľudia tak často pracujú zadarmo. - PRACOVNÉ SÚDY
Dobre napísaný Zákonník práce je jedna vec, ale jeho vymožiteľnosť druhá. A jeho rýchla vymožiteľnosť tretia. Je potrebné zrýchliť pracovné súdnictvo. Ak je zamestnanec v práve, je bežné, že sudca mu dá za pravdu a súd vyhrá. To je síce pekné, ale od súdneho procesu zamestnancov častokrát odrádza ich dĺžka. Toto musíme zmeniť. - MINIMÁLNE MZDOVÉ NÁROKY
Mnohí to nevedia, ale Slovensko nemá len jednu minimálnu mzdu. Máme ich 6. A každý stupeň je vyšší ako ten predchádzajúci. Šiesty stupeň minimálnej mzdy znamená dvojnásobok základnej minimálnej mzdy. Ak je dnes minimálna mzda 520 eur, tak 6. stupeň znamená minimálnu mzdu 1040 eur. Napríklad predavačka, ktorá má hmotnú zodpovednosť, musí mať minimálnu mzdu 2. stupňa, čo je 624 eur. Tie stupne sa určujú podľa náročnosti vykonávanej práce, avšak tieto náročnosti je niekedy v praxi ťažko aplikovať. Je to ďalší problém, ktorý treba po voľbách vyriešiť. Bude to mať zásadný vplyv na rast miezd pre ľudí, ktorí sú teraz neprávom zaraďovaní do nižšieho stupňa. - PRACOVNÉ PRÁVO NA ŠKOLÁCH
Študenti, ktorých po škole čaká pracovný pomer, o ňom dokopy nič nevedia. Práca pritom bude jedným zo základných pilierov ich života. Títo ľudia vstupujú do pracovného života a ani netušia, na čo majú nárok, na čo si musia dávať pozor, a ako sa v prípade potreby brániť. Nemusíme sa potom čudovať, že zamestnávatelia si môžu so svojimi zamestnancami robiť, čo chcú, ak oni sami netušia, čo si ešte dovoliť môžu a čo nie. Po voľbách je preto treba do škôl zaviesť základy pracovného práva. Učebné osnovy, vďaka ktorým sa študenti šťavnatou a pútavou formou dozvedia niečo skutočné o skutočnom živote. - MINIMÁLNA MZDA
Čistá minimálna mzda by mala tvoriť 60 % z čistej priemernej mzdy. K tomuto sme sa ako republika zaviazali ešte v 90-tych rokoch a toto nedodržujeme. Ak by sme tento záväzok dodržiavali, už dnes by hrubá minimálna mzda nebola 520 eur, ale približne 580 eur. Bola by teda už dnes vo výške, ktorú vláda plánuje až na budúci rok. Už dnes mohli ľudia zarábať viac. Nestačí však, aby štát dvíhal iba hrubú minimálnu mzdu. Mala by stúpať aj čistá minimálna mzda a to sa dá dosiahnuť tak, že štát bude pracujúcim brať na daniach a odvodoch menej. To však nie je také jednoduché. Vďaka odvodom máme zdravotnú starostlivosť, dôchodky, nemocenské, materské, podporu v nezamestnanosti, invalidný dôchodok, a tak ďalej. Musí sa rozbehnúť seriózna debata a musia sa urobiť prepočty o tom, či je možné toto zaťaženie znížiť. Musíme vedieť povedať, kde vykryjeme výpadok. Toto musí po voľbách začať. - PRÁVA ZAMESTNANCOV
V západných krajinách dosiahli kvalitné pracovné podmienky vďaka tomu, že zamestnanci neboli pasívni. Organizovali sa a vyjednávali. A robia to doteraz. Doteraz sa združujú v odboroch a dozerajú na to, aby zamestnávatelia neulietali a dôsledne dodržiavali pracovné podmienky. Preto je potrebné zachovať súčasné práva zamestnancov na združovanie a ich kompetencie v rámci firmy. Sú veci, ktoré treba doladiť a doplniť, ale určite nesmieme dopustiť, aby po voľbách niektorá zo strán prišla s nápadmi decimovať už aj tak slabú odborovú organizovanosť na Slovensku.
Tých opatrení, ktoré treba spraviť, je viac. Je potrebné sfunkčniť úrady verejného zdravotníctva, ktoré dozerajú na pracovné podmienky zamestnancov z hľadiska fyzickej záťaže. Je potrebné doriešiť nútené živnosti, je potrebné rozlúsknuť problém zaťaženia prácou (normy práce), zbaviť sa šikany na pracovisku (mobbing, bossing), vyriešiť zamestnávanie cudzincov (firmy uvoľnené pravidlá zneužívajú), zabezpečiť rovnosť pohlaví a rovnosť zaobchádzania s rovnakými zamestnancami a uchrániť ich pred diskrimináciou, vyriešiť dostupnosť celoživotného vzdelávania a vyladiť poskytovanie nemocenského počas PN-ky.
Všetky nápady si dopodrobna môžete prečítať v Iniciatíve Pracujúcej chudoby na stránke www.pracujucachudoba.sk
Je toho celkom dosť. Áno je. Ale my sme ešte len začali a neskončíme, kým aj na Slovensku nebudeme mať civilizované pracovné prostredie tak, ako ho majú na západe. A tohto sa môžeme dočkať už zajtra, nemusíme čakať, kým doženieme
